Česko na EuroBaskete: Trápenie pokračuje

Tri zápasy, tri prehry. Českí basketbalisti majú za sebou dve trpké a jednu, vzhľadom na okolnosti možno tvrdiť, očakávanú prehru. Pri pohľade na tabuľku skupiny A je už teraz zrejmé, že osemfinále EuroBasketu je utópiou. Poďme však pekne po poriadku.

Na úvod tohto blogu by som ešte veľmi rád podotkol, že som ten posledný, koho by aktuálne výsledky českej basketbalovej reprezentácie na Majstrovstvách Európy 2025 tešili. Popravde, pred turnajom, som veril, že na to štvrté miesto v skupine by sa českí borci dostať mohli. Turecko, Lotyšsko a Srbsko sú aktuálne niekde úplne inde, avšak Portugalsko a Estónsko som napriek všetkému vnímal ako prijateľných, resp. hrateľných súperov. Lenže, opak je nakoniec pravdou. O zápase s Portugalskom som písal už v predošlom blogu. Teraz by som sa tak rád povenoval aj uplynulej dvojici stretnutí – s Tureckom a najmä, s Estónskom.

Sympatický výkon s Tureckom

Turci majú tento rok naozaj veľmi silný tím, čo ukázali hneď v prvom zápase proti domácemu Lotyšsku, ktoré porazili rozdielom 20 bodov. Po prvej štvrtine to však vyzeralo, že na palubovku vybehol úplne iný český tím ako ten, ktorý dal Portugalsku len 50 bodov a prehral 50:62. Totižto skóre bolo 27:21 pre českých borcov a niekde v podvedomí som si určite prial, aby z toho bolo nejaké prekvapenie. Druhá štvrtina však priniesla zlepšenú tureckú obranu a aj útok, čo vyústilo do polčasového vedenia Turecka v pomere 45:37.

Hoci to bol v zásade dosť prijateľný výsledok, bolo vidieť, že Turci sú kvalitatívne aktuálne úplne niekde inde. V zápase nakoniec vyhrávali aj o 18 bodov, aby nakoniec Česko ešte mierne znížilo na konečných 92:78 z pohľadu partie okolo trénera Atamana. Výkon to bol sympatický, výborne sa predviedol s 23 bodmi Martin Peterka a zaujal svojimi 9 bodmi a 8 asistenciami aj Ondra Sehnal. K tejto dvojici sa v zásade nikto iný nijako výraznejšie nepridal a zápas navyše absolútne nevyšiel Vítovi Krejčímu, ktorý mal len 3 body pri streľbe 1/9. Napriek všetkému to bolo však pred zápasom s Estónskom otvorené a hoci Estónci takmer porazili domáce Lotyšsko, ani nie o 20 hodín na to ich čakal zápas práve s Českom.

Estónske peklo

Zápas s Estónskom bol poslednou akou-takou nádejou na zachovanie si aspoň teoretických šancí na postup zo skupiny. Estónci však na svojho súpera doslova vybehli. A hoci po prvej štvrtine nakoniec českí reprezentanti prehrávali len o štyri body, v ich hre mi chýbala emócia, bojovnosť a celkovo tímový duch, ktorý zdobil výkony reprezentácie na MS v Číne pred šiestimi rokmi či na olympijskej kvalifikácii v roku 2021.

Tréner Ocampo sa síce na lavičke rozčuľoval, bol nervózny, no nebolo to ono. Druhá štvrtina Čechov doslova „vyzliekla do naha“ a Estónci po skvelom výkone vyhrali polčas o 18 bodov v pomere 54:36. Úprimne, absolútne som nechápal Ocampove striedania. To, že hráči ako Hruban či Kyzlink mali do polčasu len 7, resp. 6 odohratých minút, bolo pre mňa prinajmenšom prekvapujúce.

V druhom polčase sa obraz hry v zásade nezmenil. Estónci dokonca v jednom momente viedli v tretej štvrtine až o priepastných 29 bodov (71:42), čo bolo doslova na uterák alebo v čestine, na ručník. Hráči sa na ihrisku miestami vôbec nevideli, akcie nemali ten potrebný „cveng“, straty sa kopili jedna za druhou. Opäť raz sa potvrdilo, že Česku chýba klasický rozohrávač typu Tomáš Satoranský a taktiež aspoň jeden poriadny pivot.

Zápas sa napokon už v podstate len dohrával. Estónci si ho postrážili rozdielom 14 bodov, teda výhrou v pomere 89:75. Musím sa priznať, že výkony českej reprezentácie proti Portugalsku a Estónsku ma veľmi sklamali. A dovolím si tvrdiť, že nie tak ani herne (hoci to fakt nebola žiadna veľká sláva) ako skôr absenciou emócií a už spomínanej bojovnosti.

Estónci a podobne aj Portugalci tými zápasmi žili. Bojovali jeden za druhého. Mal som pocit, že išli na ihrisku nechať dušu, len aby v konečnom dôsledku v zápase zvíťazili. To bolo niečo čo sa mi veľmi páčilo a zároveň veľmi chýbalo na výkonoch českých hráčov.

To najlepšie na koniec

Zápasy so Srbskom a Lotyšskom boli aj pred turnajom vnímané ako zápasy, v ktorých Česko môže len prekvapiť. To, samozrejme, platí aj teraz. Navyše, pevne verím, že sa chalani ešte dokážu zdravo naštvať a ukázať čo je v nich. Zmeniť ten obraz hry, zabojovať, pokúsiť sa ťažkých súperov potrápiť aspoň tak ako trápili Turecko. Som toho názoru, že tieto zápasy môžu výrazne ovplyvniť to, akým smerom sa bude český basketbal na reprezentačnej úrovni ďalej poberať.

Tréner Ocampo to má totižto v mojich očiach nahnuté a nevidím, že by tímu dával to, čo by tréner jeho mena dávať mal. Pravda, aj on pracuje len s tým, čo má a je to rozhodne materiál nižšej kvality ako ten, čo mal už na spomínaných Majstrovstvách sveta v roku 2019 k dispozícii tréner Ginzburg. Nečakám od súbojov so Srbskom a Lotyšskom výhry. Nečakám zázraky. No verím, že sa o týchto zápasoch v konečnom zúčtovaní bude hovoriť pozitívne. Pretože výkony s Portugalskom a Estónskom nepresvedčili. Práve naopak. Držím českým chalanom palce, nech dajú do toho všetko. A hlavne, nech tam nechajú srdiečko, pretože to mi tam zatiaľ pri viacerých veľmi chýba.