Trpký koniec predkvalifikácie
Nádej, nový vietor, potenciál. Týmto spôsobom by sa dali opísať pocity viacerých priaznivcov slovenského basketbalu po prvom zápase predkvalifikácie na Majstrovstvá sveta 2027 proti Švajčiarom, ktorý sa odohral ešte začiatkom tohto mesiaca v Bratislave. Dnes, po záverečnom zápase skupiny proti Ukrajine je z toho však len sklamanie a smútok.
Nie náhodou som úvod tohto blogu venoval práve úvodnému duelu našich chalanov proti Švajčiarom. Hoci podstatne oslabení a bez najväčších hviezd, napriek tomu si však partia vedená novým trénerom Vidinom dokázala vyšliapnuť na svojho súpera a zdolať ho na domácej palubovke rozdielom trinástich bodov. Hoci záver tohto stretnutia priniesol zmiešané pocity, mne ako večnému optimistovi tento zápas dodal ďalšiu nádej. Nádej, že tentokrát by to mohlo byť lepšie.
Návrat do reality
Netrvalo však dlho a dva zápasy vonku, v Lotyšsku proti Ukrajine a vo Švajčiarsku nám ukázali, že optimizmus treba krotiť. Pravdou je, že sme nepredviedli vôbec zlé výkony, to určite nie, akurát, chýbala nám jednoducho potrebná kvalita a čo si budeme nahovárať, možno aj trochu toho povestného športového šťastia. Tak či onak, vzhľadom na vývoj skupiny nám pred zápasom proti oslabenej Ukrajine, ktorý sa odohral dnes od 18:00 v Bratislave, stačila na postup výhra rozdielom prijateľných troch bodov.
Ako som už spomínal, podobne ako našej reprezentácii, tak aj tej ukrajinskej tie najväčšie hviezdy chýbali a na kvalite basketbalu to, žiaľ, proste bolo vidieť. Prvá rozpačitá štvrtina z obidvoch strán skončila výhrou Slovenska o tri body v pomere 20:17. Rozhodne som nečakal jednoduchý zápas, no veril som, že to zvládneme. Že to zvládneme a na úkor Švajčiarska postúpime ďalej. Predsa len, ďalším plusom pre nás bol aj fakt, že Ukrajine na postup z tejto trojčlennej skupiny postačovala aj prehra do rozdielu 23 bodov.
Nepodarená druhá štvrtina
Povedzme si to na rovinu, dostať v domácom prostredí 32 bodov za jednu štvrtinu je, a to bez ohľadu na súpera, veľkým problémom. O to zvlášť, keď hráte zápas o všetko. Zápas, v ktorom sa rozhodne, či sa budete aj ďalšie roky len topiť vo vodách predkvalifikačných skupín alebo či si opäť pričuchnete k nádeji na kvalifikovanie sa na veľký turnaj.
Pod košom sme v druhej štvrtine úplne zhoreli. A to aj napriek tomu, že sme mali pod košom slovanistické (alebo interistické?) trio Pavelka, Želizňák a Szabó. Možno budem až príliš kritický, no jediný pivot, ktorému sa v mojich očiach zápas naozaj podaril, bol práve Pavelka, hoci, a k tomu sa ešte dostanem, v štvrtej štvrtine mu tiež v rozhodujúcich chvíľach viaceré veci nevyšli. Späť však k druhej štvrtine. Ukrajina ju vyhrala v pomere 13:6 na doskoky, premenila 9 z 10 trestných hodov a 9 z 12 dvojok. A to im jednoducho dodalo vietor do plachiet.
Otočíme to?
Napriek polčasovému manku v podobe skóre 40:49 som veril v pozitívny výsledok. V tretej štvrtine sme predviedli zlepšený výkon na obidvoch stranách palubovky a duo Pavelka-Timotej Malovec bavilo divákov svojou skvelou hrou. A hoci sme na konci tretej desaťminútovky dokázali aj vyrovnať, pred poslednou štvrtinou sme prehrávali v pomere 67:69, čo však, vzhľadom na okolnosti, bol prijateľný stav.
Vo štvrtej štvrtine sme pôsobili na ihrisku lepšie, s väčšou energiou a za stavu 77:77 sa lámal zápas. Ten sa však, žiaľ, nakoniec vôbec nevyvinul tak, ako by si slovenský fanúšik predstavoval. A poviem Vám, bol som z toho fakt sklamaný.
Tak zase raz niekedy inokedy
Po dvoch trojkách Abrháma a Malovca sme necelých sedem minút pred koncom štvrtej štvrtiny vyrovnali na už spomínaných 77:77 a bratislavská hala bola na nohách. Od tohto momentu sa však naši chalani akoby zľakli toho, že by zápas mohli naozaj vyhrať. Prišli tri straty v rade, ďalšie dve nepremenené strely a Ukrajinci razom viedli o 9 bodov. Zápas sa posledné desiatky sekúnd už len dohrával, nádej zmizla a prišla tvrdá facka. Prehra v pomere 86:98, ktorá pochovala naše nádeje na postup. Prehra, ktorá bude bolieť. Prehra, ktorá prišla v zápase, ktorý sme mohli a mali zlomiť vo svoj prospech.
Lenže, nielen očami diváka, ale aj štatistiky by sme zistili, že okrem dvojice Timotej Malovec (28 bodov, 7 doskokov) a Tomáš Pavelka (25 bodov a 9 doskokov), sme na palubovke nemali nikoho ďalšieho, kto by dokázal niečo naozaj zmeniť. Svetlé chvíľky mal Šimon Krajčovič a sympaticky sa predviedol aj mladík Peter Kováčik, avšak bolo to jednoducho málo. Matúšovi Malovcovi zápas nevyšiel vôbec, Szabó, Merešš či Želizňák hrali len pár minút, v ktorých, avšak, súperovi viackrát nestíhali a trápil sa aj Abrhám, ktorý mal vôbec najhoršiu štatistiku plus/mínus a to až mínus 16.
Čo ďalej?
Bojovnosť a snahu uprieť nemožno. V Pavelkovi a Timotejovi Malovcovi vidno potenciál do budúcnosti, podobne aj v Petrovi Kováčikovi. Lenže, musia sa k nim pridať aj ďalší. Avšak, hráči, ktorí hrávajú v drvivej väčšine našu najvyššiu súťaž, nedokázali postúpiť ani len z predkvalifikácie Majstrovstiev sveta 2027. Je to krutá realita a fakt, s ktorým sa aktuálne treba vyrovnať. Som z toho smutný. Áno, nehrali nám najväčšie opory. Áno, máme nového trénera a áno, nevyzeralo to v konečnom dôsledku márne. Lenže, stále je to málo.
Napriek tomu však verím, že Oliver Vidin zostane pri kormidle reprezentácie a dokáže z chalanov vyžmýkať v budúcnosti viac. Verím, že ukážeme také bojovné výkony ako v prvom zápase proti Švajčiarsku. Koniec-koncov, v opačnom prípade sa budeme stále len pretl’kať predkvalifikačnými vodami. A to nechceme. Nikto z nás.
