Čo sa to vo štvrtok udialo v Belehrade?

Euroligový Partizan Belehrad prežíva naozaj náročné chvíle. V tabuľke ich nájdeme až na 15. mieste, trénerská legenda Željko Obradovič minulý týždeň rezignoval. A čo viac, scény z domáceho zápasu proti Bayernu Mníchov naznačujú, že fanúšikovia už toho majú dosť. Čo sa však presne udialo?

Na úvod začnem tou, asi jedinou pozitívnou správou pre priaznivcov, hráčov a vedenie Partizanu. Duel proti Bayernu Mníchov dopadol pre Partizan víťazne a „čierno-biely“ tak aktuálne strácajú na priečky zaisťujúce aspoň účasť v play-in už „len“ tri výhry. Výsledok 92:85 bol veľmi dôležitý pre psychickú pohodu hráčov. Lenže, práve psychika hráčov bola po zápase zasiahnutá ešte viac ako po minulých prehrách. Poďme však pekne po poriadku…

Najnižšia návšteva za posledný čas

Prvým varovný prst pre vedenie Partizanu Belehrad bol vztýčený ešte pred zápasom, keďže domáci „Grobari“ pôvodne deklarovali, že zápas odsabotujú, resp. že neumožnia, aby sa vôbec odohral bez toho, aby na lavičke Partizanu sedel opäť ich milovaný Željko Obradovič. Napokon však došlo k akejsi dohode medzi fanúšikmi a vedením a tvrdé jadro Partizanu deklarovalo, že problémy v tejto súvislosti robiť nebude. Napriek tomu sa však zápas odohral pri zvýšenej ostrahe bezpečnostných zložiek.

Long story short, z hľadiska nejakého bezpečnostného rizika sa nestalo vôbec nič. Dokonca, svojich miláčikov (ak sa teda po štvrtku tak hráči Partizanu ešte vôbec dajú nazvať), prišlo podporiť len približne 17 tisíc fanúšikov, čo znamená, že takmer tri tisíc miest bolo na zápase prázdnych. Na euroligové pomery ide v prípade Partizanu o jednu z najnižších návštev za posledný čas. Lenže, aj napriek tomu si fanúšikovia pripravili pre svojich hráčov pikantné privítanie.

Pískanie na súpera? Áno. Na vlastných? Detto.

Na zápasoch ako Crvenej Zvezdy, tak aj Partizanu už býva zvykom, že domáci fanúšikovia vypískajú súpera pri príchode na palubovku. Mnohokrát to ani nie je z nejakej nevraživosti, ale skôr už zo zvyku. Lenže, včera ten piskot nebol len v prípade príchodu hráčov Bayernu, ale aj v prípade vlastných hráčov. Pravda, ten piskot nebol taký mohutný ako v prípade tímu z Mníchova, no bol jasnou správou. A to nielen hráčom, ale aj vedeniu. Popravde, keď som toto videl, resp. počul, bol som fakt prekvapený, pretože fanúšikovia Partizanu naozaj držia so svojimi (takmer) vždy.

Navyše, pri spievaní azda najkrajšej hymny v basketbalovom svete – „Da Volim Crno Bele“ nemali fanúšikovia nad hlavami šály ako tradične. Ale bola to fotka ich miláčika – Željka Obradoviča. Trénera, ktorý bude už navždy legendou tohto klubu. Počas zápasu sa už situácia ukľudnila a samozrejme, fandilo sa domácim. Tí napokon zápas najmä vďaka výbornej tretej štvrtine zvládli a zdalo sa, že si získali fanúšikov späť. Teda, aspoň nateraz. Lenže, pozápasové scény a vyjadrenia hovoria presný opak.

„Obradovič Željko“

Pri záverečnej ďakovačke sa kotol Partizanu nadýchol a opätovne hráčov zoradených blízko najhlučnejšej tribúne na svete mierne vypískal a následne jednohlasne spustil staré známe: „Obradovič Željko, Obradovič Željko, Obradovič Željko…“ Domáci Vanja Marinkovič sa snažil hráčov, najmä Američanov Tyriqua Jonesa, Duane Washingtona a Jabariho Parkera, udržať pri kotli a prízvukoval im, aby zostali. Oni však zavelili na odchod do šatne aj najmä Washington sa tam dokonca vyslovene rozbehol. Ostatní hráči ho, aj keď nie behom, nasledovali.

Toto sa stretlo s veľkou nevôľou naštartovaných fanúšikov Partizanu, ktorí pre toto správanie nemali pochopenie a okrem ďalšieho pískania sa tento na prvý pohľad nie príliš veľký incident preniesol aj na sociálne siete, kde prevažná väčšina Washingtona veľmi kritizuje. A to aj napriek tomu, že spolu s Jonesom boli včera najlepšími strelcami svojho tímu a dali spoločne takmer polovicu všetkých bodov Partizanu.

Rozdelené tábory

Tvrdé jadro Grobarov v tom má aktuálne jasno a pre správanie Washingtona či Parkera a Jonesa nemajú príliš pochopenie. Najťažšie srdce majú práve, logicky na Washingtona. Našli sa však aj takí fanúšikovia, ktorí sa so správaním tvrdého jadra úplne nestotožnili a dokonca boli aj takí, ktorí sú radi, že Željko Obradovič odišiel. Tak či onak, v Partizane je aktuálne veľmi „horúco“ a fanúšikovia žiadajú rezignáciu prezidenta Ostoju Mijailoviča, ako aj celého vedenia klubu. Samozrejmosťou sú aj ďalšie vyhrážky, ktoré prichádzajú popravde vo veľmi zlom čase.

Už budúci piatok nás totiž čaká večné derby, kde bude Partizan domácim tímom a privíta Crvenu Zvezdu. Nálady fanúšikov sú skutočne všelijaké a to posledné, čo by hráči mali spraviť, je pohnevať si tvrdé jadro Grobarov pred takýmto náročným zápasom. Hoci aj v Belehrade sa hovorí „vyhraj derby, môžeš všetko“, ale ktovie, či to bude platiť aj v tomto prípade a hlavne, čo sa stane v prípade prehry čierno-bielych. Nehovoriac o tom, že Partizan stále nemá nového trénera, hoci sa už šušká o viacerých alternatívach ako napríklad Andrea Trinchieri, Joan Peñarroya a ďalších.

Ak by ste sa pýtali na môj názor, tak diplomaticky poviem, že chápem obidve strany, teda aj hráčov aj fanúšikov. Napriek tomu si však myslím, že koniec Željka Obradoviča je za aktuálnej situácie pre Partizan krokom vpred. O tom, či to ale tak naozaj bude uvidíme až v najbližších týždňoch.