Smutná realita slovenského basketbalu

Hoci máme v plnom prúde olympiádu, tak napriek tomu sa tejto téme teraz veľmi rád povenujem a to už len preto, lebo by som rád aj vyjadril svoje rozčarovanie z uplynulého turnaja, na ktorom si slovenská reprezentácia spravila, dovolím si tvrdiť, medzinárodnú hanbu.

Začnem však pekne od začiatku. Venovať sa budem len mužskému basketbalu. Jednak sa v ňom vyznám oveľa viac ako v tom ženskom a tiež aj je na tom momentálne proste katastrofálne, nebudeme si klamať. 

Stačí sa pozrieť na našu najvyššiu súťaž Niké SBL. Tá už dlhodobo klesá na kvalite. Tento rok dosiahla podľa mňa výkonnostné dno. 7 tímov. Tak málo družstiev nehrá ligu ani v takom Luxembursku či Nórsku alebo podobných trpasličích basketbalových krajinách. Tu máme prvý veľký kameň úrazu a ďalší hneď pokračuje. Tipnite si, koľko z týchto siedmich tímov hralo tento rok FIBA Europe Cup alebo Ligu Majstrov? 0, slovom nula je ten správny tip. Alpe Adria Cup, ktorý je podľa mňa lacnou náhradou za medzinárodnú konfrontáciu, sa tento rok skrz covid ani nehral, čiže to číslo ostáva na hrozivej nule a v budúcej sezóne sa tiež meniť nebude.

Slovensko talenty má, ale…

Víťaz ligy zo Spišskej Novej Vsi by podľa mňa pred takými tromi-štyrmi rokmi nepostúpil ani zo štvrťfinále play off. Čo sa týka mládeže, tak tam je to tiež katastrofa, keďže kluby nie sú príliš motivované SBA (najmä finančne), aby pôsobili na lepšej úrovni. Talentu možno aj máme dosť, no ten jednoducho zanikne. Nádejní a talentovaní chalani sa radšej budú venovať škole (čo chápem), pretože si proste povedia smutnú realitu – na Slovensku sa basketbalom uživí len mizivé percento hráčov.

Aby som však len nekritizoval, tie talenty tu fakt máme. Zmienil by som napríklad Vlada Brozdianskeho, ktorý hviezdi v španielskej ACB v drese Joventutu alebo napríklad aj Mareka Doležaja, ktorý spolu s Tomášom Pavelkom skúsia svoje šťastie v drafte NBA. Aj v U20 sa pekne prezentuje napríklad Hronský, ktorého momentálne považujem za najväčší mládežnícky basketbalový talent.

Teraz by som však plynule prešiel na turnaj v Portugalsku, ktorý nám krásne nastavil zrkadlo. S domácim tímom, ktorý je podľa mňa a to fakt pri všetkej úcte, veľmi slabučký, tak sme prehrali 70:75. Okej, môže sa stať, 5 bodov je malý rozdiel. Ale to, čo sa predviedlo proti Angole, tak to bola katastrofa. Úplne s maximálnou vážnosťou tvrdím, že naša U20tka by hrala s väčším záujmom a bojovnosťou ako naši seniori.

Prepadák s Angolou

Angola hrala bez najlepšieho hráča a najväčšej hviezdy Morreiru a v podstate do Portugalska prišli len s hráčmi z domácej angolskej ligy (Morreira nastúpil až v ďalšom zápase proti Portugalsku). Angolská liga už na počutie znie proste hrozne. No a my sme si povedali, že veď teda angolská liga, tak že prehráme len o 27 bodov, nech nám nie je ľúto. 59:86 je tak strašný výsledok, že to proste ani nie je možné.

V zápase sme mali 2 hrozivé šnúry – 4:21 v druhej/tretej štvrtine a 5:27 na prelome tretej a štvrtej štvrtiny. Naši mi prišli byť úplne bezduchí a bez bojovnosti. Aby toho nebolo málo, tak ešte aj na doskoky sme prehrali o 26! 

Hráči ako napríklad Šimon Krajčovič, Mišo Fusek, Rišo Körner, Mário Ihring a spol sú síce hviezdy slovenskej basketbalovej ligy, no tam to zrejme aj končí. V zápase proti Írsku, ktorý sme vyhrali o jediný bod sme počuli: „nie sme naučení na štýl súpera, ktorý strieľa priveľa spoza perimetra“. Tu sme zase mohli vidieť, že vlastne nie sme naučení ani na fyzickú hru, ktorou nás Angola úplne zničila a to pod obomi košmi.

Svetlo na konci tunela?

Viem, vyznie to fakt veľmi kriticky, no ja som zo súčasného stavu veľmi smutný. Obzvlášť preto, že nás čochvíľa čaká ďalší blok predkvalifikácie na majstrovská sveta 2023. Skutočne v dobrom závidím Čechom, kde sa v súčasnosti nachádza ich basketbal.

My už takpovediac stojíme na mieste dosť dlho alebo dokonca by som povedal, že padáme nadol. Aby som však tento blog nezakončil negatívne, verím, že súčasné vyššie menované talenty doplnia v budúcich rokoch Vlada Brozdianskeho a budeme stúpať vyššie a vyššie. Sme teraz na tom možno zle, no stále je čas na zmenu a verím, že tá zmena k lepšiemu proste príde.

Súčasný tréner našej reprezentácie Meleščenko je podľa mňa fakt dobrý tréner, no nemá proste nejaký extra materiál, s ktorým by sa dalo pracovať. O rok či dva však všetko môže byť inak a dokonca už možno v spomínanej predkvalifikácii. Verím teda v lepšie začiatky, snáď sa ich dočkáme. A aspoň sčasti sa priblížime bratom Čechom a budeme im môcť byť prinajmenšom vyrovnaným súperom v medzinárodnej konfrontácii.